Som nesmierne rád a teší ma, že ste si našli čas a na chvíľočku sa začítali do príbehov, ktoré budem pravidelne uverejňovať na tejto stránke. Verím, že si z nich odnesiete pozitívny zážitok, ponaučenie, prípadne nápad. Nech to už dopadne akokoľvek, som rád že sa Vám môžem aj takýmto spôsobom prihovoriť. Srdečná vďaka patrí každému, kto mi dôveruje a pomáha!
S priateľským pozdravom, Krisztián
Opýtaj sa ma
Ďakujem Vám za aktívnu účasť pri tvorbe môjho blogu a teší ma Váš záujem z oblasti fotografickej činnosti. Ako som sľúbil, odpovedám na Vaše konkrétne otázky.
Otázka Zuzky: Big quastion..!!! Je fotografovanie a fotografia TO, ČO ŤA napĺňa a robí ŤA / VÁS, ŠŤASTNÝM…???
Odpoveď: Milá Zuzka, v mojom živote ma robí šťastným to, že sa ráno zobudím, večer si idem ľahnúť a medzi tým robím to, čo ma baví. Mám skvelú prácu popri fotografovaní ako referent marketingu v miestnej firme, ktorá ma napĺňa a za ktorú som vďačný. S fotografiou som sa stretol už v útlom detstve a sprevádzala ma po celý môj doterajší život. Profesionálne sa jej venujem 6 rokov a počas toho obdobia mi mnohokrát pomohla v ťažkých životných situáciách. Fotím to, čo vidím srdcom a najväčšie potešenie mi spôsobuje keď vidím radosť na tvári tých ľudí, ktorým svoje fotografie odovzdávam. Ak by mi niekto ponúkol 1 milión eur mesačne do konca môjho života, alebo nesmrteľnosť za podmienku, že sa už nemôžem dotknúť fotoaparátu, tak by som to v momente odmietol! Vzdal by som sa fotenia iba ak by som tým zachránil ľudský život, hoci by sa jednalo o človeka ktorého nepoznám. Fotografia je súčasťou môjho bytia, napĺňa ma to, ale najväčším požehnaním pre mňa je moja rodina, zdravie a to že som plnohodnotným členom spoločnosti v ktorej žijem.
Otázka Andrejky: Ktorá bola tvoja najťažšia fotka? A ktorú si najviac ceníš? Takže dve otázky…..
Odpoveď: Milá Andrejka, prvých 10 000 fotiek boli pre mňa najťažšie. Kým som sa naučil techniku fotenia, kompozíciu, kým som si zaobstaral kvalitnú techniku až som dosiahol sebaistotu pri fotení. Najnáročnejšia fotografia medzi nimi bola práve portrétna fotka známeho majiteľa veľkej a úspešnej firmy, ktorá sa dostala na titulku úspešného slovenského mesačníka. Mal som za úlohu dodať redakcii 6 fotografií do magazínu a jednu fotografiu na titulku na ktorej sa pán majiteľ, ktorý je veľmi ľudský a milý bude usmievať. Fotil som dotyčného v jeho firme 3 hodiny, spravil 198 záberov, z ktorých sa následne vybrali tie vhodné. Po dvoch hodinách fotenia som nemal ani jeden záber, kde by sa usmieval, tváril sa prísne až kým som mu povedal jeden vtip na ktorý reagoval smiechom a ja som „cvakal“. Vždy sa všetko dá docieliť správnym prístupom. Čo sa týka fotografie ktorú si najviac cením je práve tá, ktorú som nefotil ja a som na nej s mojim otcom Ali Kálim, pozeráme sa jeden druhému do očí s fotoaparátom rovnakej značky ibaže s 25 ročným rozdielom. Táto fotka pre mňa znamená veľa nakoľko som mal správny vzor v detstve a mohol som sa dožiť takejto vzácnej chvíle.
Otázka Nikolety: Ktorý typ fotenia ťa baví najviac – rodinné, portrétové, detské, s tehuľkami, zamilovanými párikmi, s domácimi miláčikmi?
Odpoveď: Nikoleta, ďakujem za otázku, mimochodom máš krásne ženské meno. Zameraním som portrétny fotograf (modeling, rodinné a detské fotografie), ale venujem sa aj foteniu eventov (svadby, oslavy, narodeniny). Najviac ma baví práve portrétne fotenie a z toho okruhu fotenie jednotlivca. Nemám na mysli fotky na doklady, ale prezentáciu osoby a jeho životného príbehu vo fotkách, ktoré zanechajú stopu. Pri fotení portrétov sa dostávam pod kožu osobe s ktorou pracujem, spoznávam danú osobu, pracujem s emóciami a výsledný efekt má byť pre mňa to, aby sme obaja zostali prekvapení čo spolu dokážeme vytvoriť. Rád fotografujem deti, lebo sú veľmi pozorné a múdre, aj keď ešte nevedia ani hovoriť, ale všímavý dospelý sa od detí môže veľa naučiť, alebo si pripomenúť to, čo je v živote skutočne dôležité. Zamilované páriky sú súčasťou svadobného fotenia a užívam si to veľmi, keď im dokážem vytvoriť emócie v obrazoch, ktoré si ponesú po zvyšok svojho života. Domácich miláčikov nefotím a ak už som aj spravil pár fotiek, tak len pre seba ako kreatívnu činnosť.
Otázka Gabriela:
Ktorá technika fotenia je podľa teba (alebo pre teba) najzložitejšia?
Môžeš kľudne zvlášť uviesť rôzne modelové situácie, či už pri fotení so
statívom alebo pri fotení v pohybe.
Odpoveď: Najzložitejšia technika fotenia je pre mňa portrétne fotenie a preto sa jej venujem najviac. Pri kreatívnej portrétnej fotografii, hlavne v prirodzenom svetle – teda v exteriéry, kde nemám takú kontrolu nad svetlom ako v ateliéry a je mnoho faktorov ktoré ovplyvňujú výslednú fotku – zdroj a sila svetla, oblačnosť, vlhkosť vzduchu, vietor, rôzne predmety okolia a samotné prostredie si vyžaduje veľkú pozornosť fotografa aby všetko správne kalkuloval (čas, clona, citlivosť ISO a pod.) a až tak stlačil spúšť. Ďalším faktorom náročnosti je samotná modelka / model s ktorým pracujem, jeho aktuálny psychický a fyzický stav sa odrazí na fotkách a mojou úlohou je v rámci 3-4 hodín vytiahnuť maximum z jej / jeho osoby. Je to už o empatii o schopnosti komunikovať a fotograf by mal byť aj dobrým amatérskym psychológom. Veľmi náročné a hlavne zodpovedné je aj fotenie svadby, osláv, podujatí kde sú momenty ktoré sa nedajú zopakovať. Vtedy sa ukáže pripravenosť a sebaistota fotografa, keď sa už nesústredí len na správne nastavenie aparátu, ale čaká na momenty ktoré vie že prídu a jej pripravený ich zachytiť. Fotím výhradne bez statívu ak sa len dá! Dáva mi to slobodu kompozície, môžem sa pohybovať ľahšie, pracujem s modelkou a teda meníme scény a statív by bol na obtiaž. Statív používam iba pri produktovej fotografii, kde používam ešte samospúšť alebo odpaľujem na diaľku, aby som zabránil chveniu a predmet bol maximálne ostrý. Statív využívam aj pri fotení krajinky, alebo pri takých portrétnych foteniach, kde musím odfotiť viac ako 30 osôb v takej istej pozícii. Pri natáčaní videa stále využívam statív, ale to už zvlášť na kameru aby som zamedzil chveniu obrazu.
Obrovská vďaka patrí vám, že ste ma poctili vašimi otázkami. Určite vymyslím niečo, čím sa vám odvďačím okrem sľúbených cien. Očakávajúc ďalšie Vaše otázky ostávam s pozdravom a želám nádherné leto.
Veď len …
Určite Vás už raz, alebo aj viackrát nahnevalo, keď Vaša práca bola zhodnotená frázou „veď len stačí urobiť“… Rodičia ma učili vážiť si prácu každého a nepreceňovať generálneho riaditeľa od upratovačky, veď každý svojim kúskom pridáva hodnotu, aby sa vytvoril ucelený kus diela. Aj keď uznávam, že niektoré profesie sú náročnejšie a nechcem sa prirovnávať čo sa týka zodpovednosti fotografa k neurochirurgovi, ale často sa stretávam s názorom: “ Čo je na tom fotení tak náročné, veď len stlačíš gombík!“ V podstate je výrok pravdivý, ale ktorý gombík a kedy stlačím, tam začína časť nášho umenia.
Zamyslite sa nad tým, že väčšina z nás, či je to pekár, cukrár, kaderník, pilot, lekár, alebo fotograf máme náročnú úlohu splniť naše poslanie a pritom z pohľadu toho druhého sa môže zdať, že napr. kaderník len odstrihne vlas, alebo pekár len napečie chlieb. Pritom aby vznikol výsledný produkt, alebo služba, musí sa udiať nespočetné množstvo drobných úkonov z ktorých ani jeden nie je menej, či viac dôležitý. Napr. keby som ja mal len ostrihať zákazníka, dopadlo by to asi tak ako keby pekár chcel pilotovať lietadlo a naopak.
Vyzerá to vcelku jednoducho keď sa na podujatí s kamerou, alebo fotoaparátom pohybujeme a „cvakáme“, ale to je len nepatrná časť našej práce. Dostať sa na úroveň, že už nám s dôverou vložia do rúk zachytenie takej významnej udalosti akou je svadba…tak to sú moji milí roky driny, školení, príprav a v neposlednom rade zabezpečenia technického zázemia. A preto sa nad takouto frázou: „Veď len stlačíš gombík“, pousmejem, lebo viem že som nad vecou a nemusia vedieť ako som dosiahol výsledný efekt na fotkách alebo videu, stačí mi že sú spokojní tí, pre ktorých svoje služby odovzdávam.
Na poslednej svadbe sme sa s kolegom pozastavili nad tým, koľko vecí balíme, len aby sme vyhoveli aj tým požiadavkám o ktorých ešte často ani nevedia, že ich majú naši zákazníci. 3 fotoaparáty, 2 kamery, sada obketívov, blesky, odrazové dosky, foto pozadie, svetlá, tlačiareň, monitor, počítač, náplne, batérie, statív a mohol by som pokračovať ešte na tri riadky. Pritom dbáme aj na to ako sa oblečieme, akú pozornosť pripravíme napr. svadobčanom, zvolíme správne miesto, kde fotíme, pripravujeme sa na podujatie už deň vopred a tri štyri dni po podujatí pracujeme na fotkách a videu. Áno, vážne stačí stlačiť len gombík. Nepodceňujme žiadnu prácu, lebo ani do vesmíru by sa nelietalo, keby upratovači zodpovedne nevyčistili pilotnú kabínu. Krásny a úspešný začiatok do nového týždňa Vám prajem.
NA(čo) sa sústreďuješ?!
Ešte nie sú fotky hotové? Ako ste ma odfotili, veď vyzerám otrasne! Hm, dobre… Fotograf by mal byť krajšie oblečený. Poznáte ľudí, ktorým nič nie je dosť dobré a aj na krásnej bielej a vyžehlenej košeli nájdu vlások, kvôli ktorému je celá košeľa špinavá? Cením si kritiku a verte mi najlepšie sa človek učí z chýb a preto, keď mi niekto chybu ukáže, poďakujem sa mu za to, aby som sa mohol zlepšovať. Ale pousmejem sa nad tým, ako sa poniektorí trápia a zlostia nad maličkosťami, pričom im utekajú dôležité momenty a hlavne radosti zo života. NEROBME TO!
Rozviniem vybrané sťažnosti z rozličných podujatí: s kolegom Gáborom Molnárom v MOKA studios máme na oslavách pripravený fotokútik s tlačiarňou a tí, ktorí chcú mať pamiatku, hneď na mieste vytlačíme fotografie, ktoré podľa želania nafotíme. Milá, energická pani dobehla za mnou na svadbe a s netrpezlivosťou v jej očiach sa ma opýtala: „Ešte nie sú fotky hotové?“
„Kedy Vás kolega fotil?“, opýtal som sa.
„Veď teraz.“, znela jej odpoveď.
„Rozumiem“, povedal som jej a vysvetlil, že aj keď sme kreatívni a rýchli potrvá asi minútku, kým na diaľku stiahnem fotky z kolegovho foťáka, ale hneď ich aj vytlačím prinesiem jej ich k stolu. Netrpezlivo dupkala pri tlačiarni keď musela počkať možno minútku a pol kým bude fotka hotová. Netvrdím že sme najrýchlejší, ale keď som tú milú pani lepšie prezrel, podľa veku usudzujem že keď sa ona vydávala, fotografie ešte vryli do kameňa a čakala na nich minimálne 2 mesiace.
„Ako ste ma odfotili? Vyzerám otrasne na fotke! “ Reklamovala milá pani. Odpovedal som zdvorilo: „Vyzeráte tak isto „krásne“ ako v skutočnosti.“ Ale vážne, uvedomme si hodnotu daného momentu a mať fotku hneď na mieste niečo stojí a nemám na mysli peniaze, ale pri fotkách z fotokútiku je čas len na minimálnu úpravu a fotky zachytávajú daný moment, ktorý sa už nikdy viac nevráti. My sa vám vážne snažíme spraviť radosť, aj na úkor toho, že sa fotka možno nehodí na titulnú stránku módneho časopisu.
„Hm dobre“… Chcel som spraviť radosť jednej „milej“ slečne, ktorej som fotku (na ktorej bola odfotená so svadobčanmi) priniesol rovno k stolu a podal jej ju s úsmevom. „Milá“ slečna vrelo odpovedala „Hm, dobre“… Vzhľadom k tomu, že je možno aj sama k sebe emočne nenáročná, neprekvapilo ma to, len som bol z toho smutný. Nevysvetlite si to zle, netúžil som po tom, aby sa nám hodila ďakujúc okolo krku…len z nej akoby život po kúsku vypŕchal a to pôsobí takým odradzujúcim dojmom.
Vysoko si cením, že si nás ľudia všímajú a preto dbáme na to, aby sme na oslavu, kde fotíme a natáčame s mojim kolegom Gáborom, prišli včas, snažíme sa byť pozorní, techniku aj s príslušenstvom máme vždy pripravenú a dávame si pozor na detaily, ako sme oblečení a pod. Nechodíme na svadby a významné podujatia v obleku, ale vždy čistí, upravení a s brandingom MOKA studios. Pri našej práci je kľúčové, aby sme sa cítili pohodlne, lebo sa to prejaví na výslednej práci a nie je dôležité, aby sme prichádzali odetí v Armani. Len na margo jednej pani, ktorá mala písomnú pripomienku, že fotograf by mal byť krajšie oblečený… len v tej jednej vete urobila 3 gramatické chyby. Vlastne ani nevieme, či sme si to vysvetlili správne,lebo tak poprehadzovala a povynechávala písmená,že ak by sme si to mali celé zhrnúť písala o akomsi sťahovaní sa fotografa. Len sme sa pousmiali… Často od stromu nevidíme les a keď sa sústreďujeme na maličké chyby, nedokážeme si užiť tie dôležité momenty, ktoré sa už nezopakujú. Samozrejme musím aj pochváliť tých, ktorí sa srdečne poďakujú za odvedenú prácu, sú príjemne prekvapení s prístupom a službami, ktoré robíme. Našťastie je ich stále viac a viac. To nás posúva vpred, dodáva nám radosť a chuť vymýšľať vždy nové, kreatívne fotografické prvky, ktoré sú „mannou“ ako pre oči tak aj pre srdce.
Najvýznamnejšie fotenie!
prečo je naša práca pre iných najvýznamnejšia
– „Ktoré fotenie bolo pre teba najvýznamnejšie?“, opýtali sa ma
– „Práve dnešné“, povedal som!
Znovu sobota, ďalšia svadba a otázka, ktorá je na zamyslenie. Ďakujem mladému páru za príjemný rozhovor počas prestávky, lebo na základe jednej otázky som si uvedomil ozajstnú hodnotu a zmysel našej práce. Pred pokračovaním v čítaní si položte rovnakú otázku aj Vy a po dočítaní sa podeľte so mnou o Vaše skúsenosti.
Nech už sa venujeme akejkoľvek práci, ktorá si vyžaduje veľkú mieru tvorivosti a vkladu duševného kapitálu, je dôležité, aby sme vedeli, že najvýznamnejší klient, partner, zákazník je práve ten, pre ktorého danú službu robíme v daný čas.
Ako som k tomu dospel? Vcítením sa do „kože“ mladomanželov, ktorým som svadbu natáčal s kolegom Gáborom Molnárom, ktorý oslavu fotografoval. Vcítil som sa do ich kože a vtedy mi došlo, že by mi bolo jedno či kameraman a fotograf už bol na svadbe celebrity, alebo je svetovo uznávaný. Dôležité je, aby som bol v ten večer JA jeho najvýznamnejšou celebritou! Veď pre nás fotografov nie je daný večer len ďalšia svadba, ale je to ten najdôležitejší večer mladého páru a ich rodín, ktorej výsledok ich bude sprevádzať celý život. Máme len jediný „výstrel“ a preto dávame do nášho poslania kreativitu, srdce i dušu. Ku svojej práci pristupujeme maximalisticky aj s mojim kolegom Gáborom, ktorý je nielen nadaný fotograf, ale človek s ktorým sa skvele spolupracuje a ako tím odovzdáme kus srdca pre tých, ktorí do nás vložili svoju dôveru.
Práve preto je najvýznamnejšie fotenie / kamerovanie tá udalosť na ktorej sme! V danom čase a na danom mieste sú objednávatelia stredobodom našej pozornosti a my sme tí, ktorí im vytvárajú emócie v obrazoch pre ich budúcnosť.
Na porovnanie Vám poviem krátky príbeh: Nedávno sa mi s mojou životnou láskou Dadkou narodil syn a pôrod viedol skúsený lekár, ktorý celé tehotenstvo až pôrod viedol a pristupoval k tomu tak, ako by sme boli jeho jediný a najprominentnejší zákazníci. Klobúk dole pred takými ľuďmi. Absolútne ma nezaujímalo koľko úspešných pôrodov má za sebou, ale prvoradé bolo pre mňa, aby ten náš bol bez komplikácií a narodilo sa zdravé bábätko. Samozrejme želám pánovi doktorovi ešte veľa úspešných pôrodov, ale pre mňa je najdôležitejší práve ten náš!
Od včerajšej krásnej svadby som sa stal znovu bohatším o vedomie, že pre mňa osobne a som presvedčený že aj pre Gábora z MOKA studios bude tá oslava, podujatie, portrétové fotenie najvýznamnejšou akciou na ktorej v danom čase budeme. Veď sme tu pre tých, ktorí do nás vkladajú svoju dôveru a ani jeden z nás dvoch nie je šéfom toho druhého, ale sme partnermi, ktorým „šéfujete“ práve vy! Patrí vám za to nesmierna vďaka.
Želám Vám mnoho prekrásnych životných momentov, na ktoré budete večne spomínať aj vďaka našej lásky k povolaniu fotografa/kameramana, ktorú pokladáme za svoje poslanie.
Tréma ako motivácia
(perličky na záver 🙂
Máš ešte trému pri fotení? Zaskočil ma jeden hosť otázkou na včerajšej svadbe. Priznávam, zľakol som sa! Prečo? Lebo už dlhší čas si fotografovanie užívam a pociťujem pri práci radosť, vzrušenie a skvelý pocit, že tvorím a zanechávam za sebou stopu pre radosť iných. A to je mojim cieľom. Prečo som sa teda zľakol? Lebo som presvedčený, že ak ma už fotografovanie nedokáže nadchnúť a stáva sa z lásky k práci povinnosť ju spraviť, prichádza vyhorenie. Našťastie mám v sebe oheň, ktorý dokážem „rozpáliť“ a vždy si stanovím cieľ, ktorý ma motivuje aby som bol istejší tým čo robím. A to platí v každej profesii, nech sa už venujete čomukoľvek, tréma, alebo mierne vzrušenie z práce je skvelý katalyzátor.
Pamätám si na svoje začiatky spred cca 6 rokov, keď som išiel prvýkrát fotiť. Potili sa mi ruky, žalúdok som mal stiahnutý, viac som pozeral na nastavovanie fotoaparátu a pritom sa diali okolo mňa dôležité momenty, ktoré som ledva stihol zachytiť. Ale nikdy som sa nevzdal a cvičil som techniky fotenia až kým som si ich neosvojil do tej miery, aby som presne vedel čo robím. A dočkal som sa. Pri včerajšej svadbe som bol uvoľnený, užíval som si fotenie, vedel som, čo nasleduje pri obrade a počkal som si na správny záber. A všetky dôležité nastavenia fotoaparátu som robil podvedome. A to mi dáva obrovskú slobodu a radosť pri práci. Keď v chcete byť v niečom dobrý, niet nad pravidelným cvičením, aby sa jednotlivé úkony, ktoré robíte stali prirodzenými pre Vašu činnosť. Úspech sa dostaví! Keď hodnotím svoj týždeň, môžem s istotou povedať, že bol pre mňa hodnotným.
Utorok: Fotenie a videonahrávka s mojim kolegom Gáborom Molnárom pre kapelu Roba Šimka zo Superstar v Košiciach.
Streda: Míting s modelmi ohľadne mojej výstavy fotografií Oči Gemera a Malohontu.
Štvrtok: Fotenie portrétov na pozdravy – tanečný venček Rimavská Seč.
Piatok: Promo fotenie kapely the Walk v coburgovskom kaštieli Jelšava.
Sobota: Svadobné fotenie v Tornali s fotením a natáčaním zábavy do rána v neďalekej čárde.
Pre mňa je to splnený sen, ale viem že je vo mne ešte veľa energie, ktorú chcem využiť nielen v prospech seba 🙂 Želám Vám dni plné elánu, radosti a zážitkov!
Na záver pridávam milé perličky z podujatí, ktoré som fotil:
Milý starší pán: Prečo sme nefotili fotky svadobčanov na hlavnom námestí? Veď tam je toľko krásnych sôch, a tu v parku len samé stromy a zeleň!
Ja: cením si Vašu radu a ďakujem Vám za názor, nabudúce ak budem fotiť svadbu napr. Mihálya Tompu, ktorý má svoju sochu na námestí, tak určite ho neodvediem do parku plnú zelene a stromov.
Pri skupinovom fotení s mladomanželmi:
Ja: Poprosím mladého pána v modrom saku, aby sa
neskrýval za pani pred ním, lebo ho nie je vidno
Pán v modrom: Ja sa nerád fotím!
Ja: To som netušil… skúste teda spraviť tri kroky na Vašu pravú stranu a uvidíte, že sa problém vyrieši.
Pán v modrom: Ale potom nebudem na fotke!!!
Ja: Veď práve o to mi ide (len v duchu pre seba)
Mladík spoločensky unavený – píšem ako povedal:
Mladík: Poleš mi fortky? Fšedky! Okamžitééé a ich mohol zdeľám!
Ja: Samozrejme pane pošlem, vyhovuje RAW formát alebo jpeg?
Mladík: Pozrel na mňa, usmial sa a dodal, kámo, tak teraz si musím niečo vypiť, lebo Ti vôbec nerozumiem!
Fotografie našej budúcnosti
Práca fotografa si vyžaduje kreatívne myslenie, hlavne v interakcii s malými deťmi. Ono sa to zdá, že je jednoduché vyčariť na detskej tváričke želaný úsmev, deti však často fungujú podľa vlastných pravidiel. Hlavne kvôli tomu, že sú príliš vnímavé na vonkajšie podnety, stačí nepatrný šum a ich pozornosť sa presmeruje úplne iným smerom. Nehovoriac o tom, že tie väčšie deti sa prevažne chcú fotiť s obľúbenou hračkou, ktorú si k sebe tískajú zakrývajúc ňou polku svojej tváre. Čaro vzájomnej spolupráce je hlavne o kompromisoch a komunikácii. Tu sa čas zastaví, a fotograf, ktorý má naponáhlo by sa nemal pustiť do tejto činnosti. Najskôr totiž v rámci utužovania vzájomného priateľstva vznikajú fotky, ktoré sú dôležité pre dieťa, až potom sa môžeme baviť o „práci“, ktorá poteší predovšetkým rodičov. Tak, či tak fotenie detí a následné spracovanie fotiek má svoje vlastné čaro. Je to o zachytení úprimnej detskej radosti a o pocite dôležitosti detí, nakoľko ony samy sa cítia pri fotení nesmierne dôležité.
Ďalším dôležitým krokom je zvážiť všetky „pre“ (myslím si, že ich je viac než dosť) a dať si tie fotky následne vyvolať, aby zaplnili všetky zákutia nášho domova teplom, ktoré nás napĺňa pri ich prezeraní pocitom: „Som najbohatší, mám všetko o čom som kedy sníval/a, toto je moja RODINA.“
Prečo sa (ne)radi fotíme?
Najstaršie výtvarné prejavy sa zachovali v jaskyniach. Išlo o tzv. imobilné (jaskynné maľby) a mobilné (rytiny do kosti, sošky Venuší, zvierat) prejavy. Najzákladnejším delením výtvarného prejavu pravekého človeka je realistická tendencia zobrazenia a geometrická abstrakcia. Tak prečo nás ešte aj v súčasnosti, popri mnohých výdobytkoch modernej techniky tak veľmi „priťahuje“ mať peknú fotografiu? Priznajme si to… sme egoistický narcisy (v dobrom slova zmysle).
Počas obdobia, ktorého sa venujem fotografickej tvorbe som zistil, že sú ľudia, ktorí sa fotia radi a tí, ktorí si to nechcú priznať. 😊 Tak či onak, fotografia, hlavne v dnešnom svete je aktívnou súčasťou nášho života, vždy keď zdieľame fotografiu na sociálnych sieťach, keď vidíme čo robia naši známy a samozrejme, keď čítame časopisy, ktoré sa nezaobídu bez fotografií. Všimli ste si pri delení výtvarného prejavu slovné spojenie: realistická tendencia zobrazenia? Ja som sa na chvíľu zamyslel a rozpamätal sa na obdobie, keď som napr. po návrate z dovolenky, 2 týždne čakal s napätím, aby som zistil, že polovica fotiek je nepoužiteľná a tá zvyšná časť mi vyčarila úsmev na tvári a mal som obrovskú radosť, že si viem pripomenúť nezabudnuteľné momenty z miest kde som bol. A pritom mi nevadilo že fotka je trochu rozmazaná, nemá správnu kompozíciu (jednoducho momentky) a pod. dôležité bolo že som použil svoju predstavivosť tak, ako keď čítam knihu a oživil som fotografiu. Realistický obraz toho, čo sa stalo a ako sme vtedy vyzerali. Keď fotím v dnešnej dobe napr. na oslavách, alebo portréty, tak hneď ako ukážem náhľad fotografie, musím občas zápasiť s požiadavkami typu: vyzerám strašne, to ešte upravíš však? Opýtam sa na názor hneď niekoho vedľa osoby, ktorá je na fotke a príde reakcia: „Skvelá fotka, si pekná a prirodzená! Nie, nevyzeráš strašne a upravím to len do tej miery, aby sme Ťa na fotke spoznali.“ Radi sa fotíme, ale neradi sa konfrontujeme s tým čo je realita! A pritom každý z nás je podľa mňa krásny, každý máme niečo v sebe, čím sme jedineční a ja pri fotení hľadám práve tú jedinečnosť, ktorú chcem vyzdvihnúť. Nemá význam ísť s davom a kopírovať štandard krásy, ktorý je umelo vytvorený a potom modelky na fotografiách v časopisoch vyzerajú ako voskové figuríny, nie ako ľudia z „mäsa, krvi a kože …“.
Musím sa priznať, že aj ja používam dodatočnú úpravu fotografií, ale veľmi nerád, jednak preto že tým ničím fotografiu a odďaľujem sa od reality. TAK OKO NEVIDÍ, mi hovorieva môj otec, keď sa rozprávame o konkrétnej fotografii, ktorú niekde zbadáme a nie je nám jasné prečo máme za potrebu meniť už aj tak krásnu scénu tým, že ho meníme na maľbu. Ja osobne veľmi rád sledujem fotografov, ktorí fotili dlhé roky na film a často sa pozastavím nad krásnou fotkou, ktorá nie je vôbec upravená len je parádne odfotená a rozpráva príbeh. Viem si predstaviť, že mnohí začínajú tým, že si kúpia fotoaparát, fotia všetko! A hlavne hneď fotky upravujú, v lepšom prípade pridaním pár efektov v horšom pridaním všetkých naraz.
Stačí tak málo, premýšľať pred nafotením a mať predstavu, čo chcem fotkou povedať. Rozhodol som sa pri príležitosti svojej výstavy fotografií: OČI Gemera a Malohontu vo veršoch poukázať na krásy nášho regiónu tak, ako ho často nevnímame a poukázať aj na rozdiely medzi životom v meste a na vidieku, resp. na rozdiely, ktoré vznikli medzi dvoma generáciami a to o cca 20 rokov staršou a o 20 rokov mladšou odo mňa. Na tvrdo, bez zbytočnej úpravy a odklonu od reality! Verím, že prijmete pozvanie na výnimočné podujatie, ktoré v sebe skrýva odkaz aj pre našu budúcu generáciu. Teším sa na Vás v lete medzi 16.7. – 6.9.2019 v Galérii Mestského úradu v Rimavskej Sobote.
Technika vs. Talent
Keby ste si mohli vybrať, ktorej z možností by ste dali prednosť? Aj v živote sa musíme často rozhodovať pri výbere auta, oblečenia, jedla a pod. a ja osobne si zväčša vyberám na základe intuície. V tomto článku by som rád napísal zopár myšlienok o tom, či je vo fotografovaní viac dôležitý talent, alebo technika. Občas započujem od ľudí na podujatiach, kde fotím vety typu: „Ty to máš ľahké fotiť s takou technikou…, pre teba je jednoduché byť fotografom, keď je aj tvoj otec nadaný fotograf.
Verte mi, tým že máte doma hrnce za 5 000 eur, ešte z Vás nebude šéfkuchár. A to isté platí aj pri našej práci. Nemal som ľahké začiatky, ale bol som húževnatý a zanietený a to mi najviac pomohlo dostať sa tam, kde som dnes a som za to všetko veľmi vďačný. Myslím si, že keby som dostal do ruky profesionálny fotoaparát hneď na začiatku mojej kariéry, tak by ma to skôr zmiatlo a odradilo od fotografickej tvorby. Nie som vyštudovaný fotograf a preto mnohé technické pojmy mi vôbec nič nehovoria. Samozrejme ovládam techniku fotenia a pojmy ako čas, hĺbka ostrosti, ISO a pod. sú mi veľmi známe, ale ani to nezaručuje, že spravím fotografiu, ktorú by som si dal zarámovať. To, na čo sa pri fotení najviac spolieham je moje oko, predstavivosť a viera. Viera v to, že spravím fotografiu, ktorú som si predstavil a že mi k tomu môj fotoaparát pomôže. A mnohokrát sa mi to podarí a to je tá najúžasnejšia časť mojej práce – keď dokážem prekvapiť sám seba. Technika sa dá kúpiť a v dnešnej dobe to platí dvakrát. Mnohokrát sa stretávam s fotografiami, ktoré sú skôr maľbou a s originálom už nemajú skoro nič spoločné. Tým chcem povedať len toľko že aj talent sa dá nahradiť, veď softvér to spraví za nás, ale potom to už nie je to „pravé orechové“, stráca to na romantike a ako zvyknem hovoriť keby na jeden týždeň zanikli digitálne fotoaparáty a zostali by len filmové zrkadlovky, tak by sa počet ľudí s nápisom „XY fotograf“ znížil o 80%! Nevedeli by vložiť ani film do stroja. Takže keby som si mal vybrať medzi technikou a talentom určite by som si vybral talent.
Platí to aj v prípade dôvery vo fotografa, alebo kameramana, ktorého si objednáte. Môžu byť vybavení tou najlepšou technikou, ale keď nefunguje tvorivosť, tak výsledok bude priemerný. Mám zásadu že pracujem s jednou konkrétnou značkou, ktorú roky dobre poznám a som s ňou spokojný a keď investujem do techniky tak nezabúdam investovať aj do seba a do svojho rozvoja. Tak isto aj môj kolega Gábor s ktorým sme založili MOKA studios vyznáva rovnaké hodnoty, najmä čo sa týka precíznosti a práce na vysokej úrovni. A stále dávame do rovnováhy techniku s prácou na ktorú ju aj plnohodnotne využijeme.
Nech už ste začínajúci fotograf, alebo sa tomu venujete profesionálne najdôležitejšia vec je, aby Vás práca bavila a napĺňala. To všetko sa odzrkadlí na výsledku, ktorý odovzdáte.
Želám Vám veľa tvorivých chvíľ !
Fotky alebo Video?
Predjedlo či hlavné jedlo? Auto so silným motorom, ale málo komfortné, alebo stredná trieda, ktorá je zlatou strednou cestou? Ja osobne dávam prednosť vždy rozumnému kompromisu, nakoľko extrémy boli a sú pre mňa často zbytočným luxusom. Príležitosti ako svadba, venček, stužková, alebo rodinná oslava sú spojené s nemalými výdavkami a chápem, že každý kto nie je vlastníkom ropných polí v Arabských Emirátoch sa snaží ušetriť korunky všade, kde je to možné. A tu nastáva ten moment, keď sa šetrí na nesprávnych miestach.
Totiž oslavy takéhoto charakteru (okrem rôznorodých rodinných osláv, akými sú trebárs narodeniny) sú v lepšom prípade len raz za život (nemám na mysli svadby hviezd strieborného plátna) a preto si uvedomme, že výdavky spojené s danou oslavou sú na prvý pohľad veľké, ale keď si to človek preráta na desaťročia, po ktoré si ich výsledok bude užívať a s radosťou spomínať, sa zrazu výdavky „mikrotizujú“. Napr. svadba vyjde celkovo na 10 tis. eur a keď si vezmem len 10 ročné obdobie, kým si ju niektorí nezopakujú, výdavky sú necelých 3 eur na deň (jedno obedové menu).
A teraz k téme. Ak si myslíte, že Vám stačia krásne fotografie, lebo video si skoro ani raz nepustíte, je to Vaše rozhodnutie. Ale musíte počítať s tým, že sa daná významná udalosť vo Vašom živote už zrejme nikdy nezopakuje a môžete len ľutovať, že ste namiesto kameramana vyplatili balík peňazí napr. za limuzínu v ktorej ste sa viezli 20 minúť, len aby padla sánka okoloidúcim, ktorý si to ani nebudú vážiť. Verte mi, vlastniť vyhotovenú fotoknihu s nádhernými zábermi a s kvalitne spracovaným videom bude pre Vás neoceniteľná hodnota aj po rokoch, keď už tá predražená limuzína bude len kus šrotu. Naše deti, rodičia a starí rodičia oveľa viac ocenia skutočné hodnoty – akou sú fotografie, pomocou ktorých sa vedia v spomienkach vrátiť a byť opäť na danej oslave, aj o 50 rokov.
Chceme veľkú svadbu! Pozvali sme 250 hostí! Gratulujem… takže polovicu oslavy strávite tým, že sa budete zoznamovať so skoro neznámymi ľuďmi, ktorých vidíte prvý krát v živote a máte len tušenie o tom, že je to asi nevlastný syn priateľky Vášho bratranca z druhého kolena. A potom spoločná fotografia vyzerá akoby sa Čínska armáda chystala do boja proti západnému svetu (ináč výborná spoločenská hra – nájdi bratranca na fotke do 30 sekúnd).
Tak ako v prípade spomenutej limuzíny, neodporúčam objednávať vyslovene len fotografa, alebo kameramana.
Súhra dvoch ľudí, ktorí sa poznajú a dôverujú si navzájom, sú si oporou v ťažkých chvíľach a spoločne si užívajú výsledky svojho spolužitia je niečo také jedinečné, že sa jeho začiatky oplatí kvalitne zachytiť tak vo forme fotografie ako aj videozáznamu. To isté platí aj pre našu prácu v MOKA studios. S Gáborom Molnárom sa poznáme už roky a našu spoluprácu sme vytvorili na pevných základoch, dôverujeme si a každým podujatím si upevňujeme našu súhru pre ešte lepší konečný výsledok – FOTO & VIDEO. Máme svoj štandard, ktorého sa držíme a robíme to preto, aby ste mali istotu, že dostanete len to najlepšie. My v MOKA studios, ja kameraman a Gábor ako fotograf spravíme všetko, čo je v našich silách, aby ste si oslavu užili a mali z nej neopakovateľné a trvácne spomienky vo forme fotografií a videozáznamu, aby sme Vám poskytli zážitky a benefity na nezaplatenie priamo na podujatí. Nech sa už jedná o malú, stredne veľkú alebo obrovskú oslavu, využijeme maximum zo svojich zručností, aby sme Vám za adekvátnu odmenu vytvorili Emócie v obrazoch.
Komunykácia
Dobrý deň, rád/a by som sa opýtal/a za koľko fotíte… BOOOM! Tak tomu ja hovorím entrée. Bohužiaľ v horších prípadoch vynechajú pozdravenie a čarovné slovíčko prosím. V tejto časti môjho blogu by som Vám veľmi rád priblížil tú „úžasne kreatívnu“ časť zo života fotografa, čo predchádza samotnému vytvoreniu fotografií, ktoré si následne s radosťou „vychutnávate“ , či už na obrazovkách, alebo v tlačenej podobe. Zároveň by som Vám rád poskytol cenné rady ako nadviazať kontakt, keď sa už rozhodnete využiť služby fotografa, alebo kameramana. Nanešťastie aj táto časť je súčasťou nášho umenia. Som presvedčený, že fotograf by mal byť v prvom rade skúseným odborníkom a mal by robiť svoju prácu s nadšením, ale zároveň musí byť dobrým psychológom a obchodníkom v jednom.
Tak teda hneď na úvod, keď sa už rozhodnete, že si necháte zvečniť istú dôležitú časť vášho života a nemáte konkrétneho fotografa koho oslovíte, alebo si len chcete urobiť prieskum na trhu, vždy je dobré pred oslovením danej osoby si preveriť aspoň základné informácie o ňom, aby nevznikli také trápne momenty s akým som sa už niekoľkokrát stretol. Oslovila ma jedna pani, ktorá sa o mne dozvedela z mojej webstránky a fb stránky, kde videla moje svadobné fotografie a hneď na začiatok spustila lavínu zmysluplných otázok: Vy ste fotograf? A fotíte aj svadby? A za koľko by ste nafotili svadbu mojej dcéry, prosím napíšte cenu? Keďže si vážim ľudí a nechcem nikoho uraziť nebodaj nahnevať poslal som krátku odpoveď: Dobrý deň, ďakujem za Váš záujem a áno som fotograf, ktorý fotí aj svadby. Aby som Vám vyšiel v ústrety a bol férový čo sa týka cenovej ponuky, bol by som rád ak by ste mi zaslali bližšie informácie o svadbe: dátum, miesto konania a pod. následne sa už komunikácia rozbieha smerom k tomu aby som zistil skutočné potreby zákazníka a vedel poskytnúť služby, ktoré považujem za relevantné a nakoniec k tomu viem povedať aj adekvátnu cenu! My sme síce kreatívni ľudia, ale nie sme jasnovidci a teda keď nabudúce budete oslovovať fotografa napíšte mu pár viet o tom, čo by ste chceli aby fotil, termín a miesto a veľmi pomôže aj keď napíšete svoju predstavu, ktorú máte, aby sme vám čo najlepšie vyhoveli. Nezačínajte hneď cenou! Na to aby sme sa rozvíjali a dokázali Vám poskytnúť kvalitné služby potrebujeme, aby ste ich aj patrične ocenili, je to férový biznis. Fotograf, ktorý získa zákazku iba kvôli nízkej cene si neváži svoju prácu a tým nechcem dehonestovať nikoho, ale je to ako keby ste si chceli kúpiť auto, ale máte našetrené iba na pneumatiky a snažíte sa získať vozidlo, čo má aspoň 4 kolesá a dole kopcom sa dokáže pohybovať. Určite by ste neboli radi ak by sme svadbu prišli nafotiť mobilom a potom vznikli zábery, ktoré radšej ani nebudete ukazovať… Hlavne, keď sa jedná o životnú udalosť akou je svadba, krstiny, stužková a pod. ktorá sa už nezopakuje, nevyberajte len na základe ceny, to vôbec ale vôbec nemá výpovednú hodnotu, radím Vám dajte do pomeru cenu a to čo Vám daný fotograf a kameraman poskytnú ako nefinančné benefity, niekedy na nezaplatenie.
Nenadväzujte kontakt s nami ako s k..vami vo výkladnej skrini v Amsterdame – typu ZA AKÚ CENU FOTÍŠ? Uvidíte sami že správnym prístupom natrafíte a vyberiete si správneho fotografa-kameramana!
V súčasnosti skoro každý, kto má fotoaparát sa považuje za fotografa, čo je skvelé, ale je rozdiel medzi fotografom a človekom ktorý má fotoaparát. Tu by som si dovolil citovať môjho otca Aladára Káliho, ktorého si nesmierne vážim a ktorý fotil 39 rokov ako profesionálny fotograf. Raz mi povedal: „Zober si fotoaparát do ruky a poviem Ti či si fotograf“. Teraz, keď už mám za sebou niekoľkoročnú skúsenosť som pochopil o čom hovoril. Keď som absolvoval svoj prvý deň v Nikon škole, prvé čo nás učili je ako správne držať fotoaparát a dokázať sa postaviť pri fotení tak, aby vznikol záber, ktorý som očakával. Neustále sa zdokonaľujem ako aj technika sa vyvíja a nerád používam pomenovanie profesionálny fotograf, ale viem že základom správnej fotografie sú veci, ktoré zostali nemenné od začiatkov a toho sa držím. Keď sa k tomu pridá vášeň a nadšenie spojená s kreativitou, môžete si byť istí, že s výsledkom budete spokojní aj o 50 rokov. Preto si nevyberajte fotografa – kameramana na základe čísla, ktoré Vám pošle ako sumu za ktorú Vám poskytne svoje služby. Veď nie sme takí bohatí, aby sme si kupovali lacné veci!
Na záver som vybral pár perličiek s ktorým som sa počas mojej kariéry fotografa stretol a vryli sa mi do pamäte, zároveň zostali ak výstraha pred „živlami“, ktoré medzi nami žijú:
Záujemca: Z
Moja odpoveď: O
Z: Dobrý deň, robíte fotky?
O: Dobrý deň, áno dá sa to aj tak povedať
Z: Dobre, pošlem vám zopár a vytlačte mi ich…
… nikdy viac sa mi neozval
Z: Chcem sa opýtať za koľko fotíte?
O: Dobrý deň prajem. Bude to celkovo 3 000 eur
Z: Bože môj dobrý a to prečo tak veľa?
O: To len preto, keby ste mali na mysli fotenie svadby na Kube. Cena zahrňuje totiž už aj letenku 😊
Nakoniec som sa dopátral, že by chcel len rodinné fotografovanie, čo sme aj zrealizovali a ušetril 2 950 eur.
Počas fotenia na svadbe dobehol jeden nadšenec ku mne a nastala nasledovná konverzácia:
Z: Ahoj, aj ja som fotograf!
O: Ahoj, to je skvelé! A čím fotíš?
Z: 24 megapixlovým foťákom.
O: Tak to je paráda. Musel som si dať kávu, či sa mi nesníva.
Záujemca písal na stránku Kalis photography nasledovné (niekedy som ironický, viem):
Z: Ahoj, ty aj fotíš?
O: Ahoj, v skutočnosti som obkladač dláždič… v názve Kalis mám preto photography, lebo si prácu nafotím, aby som získal ďalšie zákazky…
Z: Chápem, ale ja potrebujem o sebe spraviť portrét, vedel by si o niekom?
O: Jasné že viem, volá sa Leonardo, ale druhé meno mi nepríde na um, je to niečo ako da a niečo. Je Talian, skús jeho … tuším dodnes pátra
Nemusíte ma brať vážne, ale ja si svoju prácu cením a zároveň som Vám vďačný za každý okamih, ktorý ma posúva vpred. Želám Vám zážitky plné dobrodružstiev a skvelých záberov.
Spolupráca
Tímová spolupráca bez známok nadradenosti členov je v dnešnom uponáhľanom svete z môjho uhľa pohľadu na nezaplatenie. Hlavne v oblasti kreatívnej práce do ktorej fotenie a kamerovanie nekompromisne zapadá. Je to o vzájomnej úcte, kompatibilite, kooperácii a uznaní členov tímu. Je to o pozeraní sa na jednu a tú istú vec z rôznych uhlov pohľadu. Taktiež je to samozrejme o autentickosti a originalite spoločnej práce, ktorá prináša radosť a spokojnosť. Myslím si, že je nesmierne dôležité, aby sa človek v tejto kreatívnej oblasti práce neustále učil a rozvíjal, aby dokázal ponúknuť širokej verejnosti vysoko kvalitné služby, medzi ktoré patrí trebárs zachytenie jedinečnosti daného momentu, či vierohodnosť emócii. Žiaľ mnoho ľudí v tejto brandži vedie otvorený boj, či už o služby, alebo klientelu. Nádej na efektívnu spoluprácu tým pádom zaniká, čím vlastne človek sám seba ženie do akejsi idealizovanej ulity v ktorej je na všetko úplne sám. Myslím si, že je to zbytočné, pretože každý dokáže byť svojim spôsobom originálny, ak sa zameria na hĺbku svojej práce s možnosťou uznania jedinečnosti iných. Ak tímová práca pôsobí hneď zo začiatku inšpiratívne, prinesie so sebou zaslúženú úrodu, ktorá sa odzrkadlí vo vzájomnej pomoci a podpore hlavne pri spoločných akciách. Vtedy človek smelo a s ľahkosťou prestupuje hranice poznania, aby nadobudol ďalšie poznatky a skúsenosti s ktorými sa môže podeliť. Vznikajú tak štýlové fotografie a videoprodukcie, ktoré v sebe nesú známky citu a výnimočnosti.
Lea Victory
Život & fotografia
Myslím si, že najzaužívanejšou výhovorkou pred rozhodnutím odfotiť sa je v mnohých prípadoch absolútne neobjektívny posudok: „Nie som fotogenická/ý“. Je to privysoká latka, ktorú si staviame na základe vlastného sebahodnotenia úplne zbytočne. Rozhodujeme sa o svojich fyzických, ale aj duševných hodnotách tak ľahkovážne ako pri sledovaní akciových potravín, kde preferuje namiesto kvality, cena.
Je to zrejme kvôli tomu, že sa nedokážeme patrične doceniť, tým pádom sa ani nemáme možnosť pozrieť sami na seba očami nadaného fotografa.
Bola by som fakticky šťastná, keby mi táto téma dala zabrať, žiaľ nedá nakoľko Vám píšem z vlastnej skúsenosti. Môj pohľad na svet fotenia sa zmenil vďaka úplne banálnej príhode. Krisztián ma poprosil, aby som v úplne všedný deň, na úplne všednom mieste v úplne všedných šatách zapózovala pred objektívom.
Ja??? Takto? Nenamaľovaná? Neupravená? Kto by nezostal v šoku? Moje obavy zahnal vtipom o beztak najlepšej titulke časopisu, ak sa mu „tu a teraz“ s dôverou vložím do rúk (lepšie povedané do očí)
Ženská zvedavosť zvíťazila a veríte, či nie do rodinného albumu pribudla o mne jedna z najlepších fotografií, ktoré mám. Som na nej skutočne ja, odraz mojej duše v nevymaľovaných očiach a ľahký, ničím nezameniteľný a hlavne nenacvičený úsmev.
Ďalšou výhovorkou je čas, ktorý si tvoríme sami a peniaze, nuž a tie pomerne často míňame na služby, ktoré nás nenapĺňajú. Tak som si povedala, že Vám trošku priblížim druhú stránku mince. Je to samozrejme na Našom/Vašom rozhodnutí, čo sa týka mňa, poučila som sa na celý život. Ja nemusím byť predsa fotogenetická pre celý svet, úplne stačí, keď si skutočne kvalitný fotograf dá tú námahu, aby ma rozosmial a odzrkadlil tým moje skutočné „JA“ a svet sa sám prikloní. Mám to odskúšané. 🙂 S láskou Lea Victory
Život s fotografiami
Život pozostáva z neopakovateľných chvíľ. Ja osobne som vyrastala v dobe, keď sme si museli veľmi dobre premyslieť, ktoré z tých chvíľ stoja za to, aby sme im vďaka vyvolaným fotografiám mohli priradiť slovné spojenie: pamiatka na celý život. Ostatné chvíle sme si uchovali formou spomienok.
Dnes žijeme v pre-digitalizovanej dobe, ktorá má za následok, že máme možno viac pamiatok ako hodnotne prežitých momentov. Väčšinou ich máme uložené v rôznych inteligentných digitálnych galériách, ktoré si už vlastne ani nemáme kedy otvoriť za účelom prezerania fotografií. Nie je na škodu veci mať toľko fotiek, hlavne keď sú kvalitne nasnímané a dokážu odzrkadliť aj samotné emotívne prežívanie. Na druhej strane si však myslím, že fotografie, ktoré získajú čestné miesto v reálnych fotoalbumoch, ktoré si môžeme hocikedy prelistovať, v rôznych rámčekoch, ktoré zdobia naše poličky, či steny našich domovov majú v sebe akési nevysvetliteľné čaro. Jednak kvôli výpovednej hodnote fotografa, ďalej kvôli rukolapnej spomienke na daný zážitok a v neposlednom rade pre samotný pocit, ktorý nadobudneme pri prezeraní fotiek. Ako keby tie fotky dýchali a žili si vlastný život.
Ruku na srdce… koľkokrát sa nám už stalo, že sme za účelom enormného sporenia fotili hlava-nehlava mobilným telefónom také životné udalosti, ktoré sa už nemajú šancu vrátiť späť. Z tých 700 „fotiek“ sa dajú možno vyvolať tri v takej kvalite, kde aspoň dokážeme rozoznať tváre zúčastnených, čo sa možno považuje za celkom slušný výkon, ale v každom prípade sme si to predstavovali inak. Možno si povieme, že zvyšných 697 fotiek vyložíme na sociálne siete, ale veríte, či nie, ľudia väčšinou ten album nerozbalia. Vidia možno prvé tri fotky ktorými máme šancu zabodovať.
Možno si myslíte, že sa mi ľahko píše o týchto veciach, veď žijem predsa s fotografom. Stačí ho poprosiť, aby ma profesionálne zvečnil. A jediné, čím platím je možno ďakovná pusa na líce. Máte úplnú pravdu, totiž snažíme sa navzájom podporovať, ale celková situácia sa tým vôbec nemení. Zostávam človekom, ktorý neľutuje investovať do hodnotnej umeleckej tvorby. Tým pádom vytváram akýsi nekonečný kolobeh. Vy kupujete moju knihu, ja kupujem knihy iných autorov…
Mňa osobne fascinuje a pozitívne nadchýna pocit, že žijeme v komunite, kde sa väčšina z nás dokáže navzájom podporiť. Ale o tom Vám napíšem trošku neskôr.
Zatiaľ zostaňme pri dôležitosti estetického prežívania vďaka kvalitne nafoteným a vyvolaným fotkám 🙂 S láskou Lea Victory
Život s fotografom
Nie som zaujatá. Krisztiánove fotky, by ma oslovili aj v tom prípade, keby sme spolu nezdieľali tie vzácne spoločné chvíle, ktoré vytvárajú teplo nášho domova. Každá z jeho fotiek má totiž svoj vlastný životný príbeh, ktorý dokáže ľudí osloviť. Úplne až do detailov si pamätám ten prelom v mojom živote, keď som sa prvýkrát stretla s jeho fotkami. Rada by som ten pocit opísala slovami, keby som si bola úplne istá tým, že odzrkadlia reálnu hodnotu môjho zážitku. Myslím si, že sa to nedá. Totiž neviem to celkom presne definovať, skúsim to teda vyjadriť metaforou.
Moje srdce sa oblieklo do sviatočných šiat a vykuklo z hrude, aby spoznalo človeka, respektíve kreatívnu dušu, ktorá má na svedomí zmenu uhla pohľadu hoci aj na starú, ošúchanú lavičku, pred ktorou som roky prechádzala so sklonenou hlavou. Vedela som, že to miesto na posedenie existuje, ale nebola by som verila, že prostredníctvom jednej fotky dokáže toho toľko veľa povedať.
Čo sa týka jeho portrétových fotografií, doslova dýchajú. Ja osobne som vyrastala na mládežníckych časopisoch v ktorých dominovali fotoromány. Avšak často som mala pocit, že samotné fotky nevystihujú výpovednú hodnotu príbehu. Trebárs v dialógu, ktorý bol preplnený slovami lásky sa (foto) partneri pozerali každý iným smerom. Či to bol cielený odkaz čitateľovi, doteraz netuším, ale vždy som si tak povedala, že to potrebuje fotografa, ktorý dokáže so svojim zverencom efektívne komunikovať. To je jedno, či ide o steblo ďateliny, psíka od susedov, pár mesačné dieťa, alebo profesionálnu modelku…fotograf má mať schopnosť dopredu vidieť hoci aj nepatrný detail, ktorý sa pri dodatočnom prezeraní fotiek dotkne iných ľudských sŕdc. Krisztián tú schopnosť má. A myslím si, že vôbec nebudem zveličovať, keď úprimne od srdca napíšem, že jeho fotografie majú dušu. Cítim to už len keď prekročím prah nášho domova a pohľadom zablúdim na steny. Tam si totiž nim vytvorené emotívne naladené fotokoláže zachytávajúce momenty z nášho bežného života našli svoje miesto.
Takýto pestrý je život s nadaným fotografom, len aby ste vedeli…
S láskou Lea Victory